Príbeh hory Zugspitze a hotela Schneefernerhaus sa začal písať už pred viac ako 200 rokmi. Je to dobrodružný príbeh o vedeckej zvedavosti, o technickom úspechu, príbeh o výhodách a nevýhodách masovej turistiky a takisto aj o nebezpečenstve vysokých alpských svahov. Ale všetko sa začalo ako vedecká expedícia.
Solárne zariadenie na bývalej horskej chate Schneefernerhaus, pochádzajúcej z 30-tych rokov minulého storočia, bolo financované Spolkovým ministerstvom životného prostredia. V rámci projektu sa horská chata prebudovala na stanicu na výskum životného prostredia. Nachádza sa vo výške 2650 m n.m., tj. cca 200 m pod vrcholom najvyššieho vrchu nemeckých Álp – Zugspitze (2962 m n.m.). V záujme dodržania čistoty ovzdušia bol za základ energetického hospodárstva zvolený systém pozostávajúci z tepelného čerpadla a slnečných kolektorov. Kolektory boli zvolené s ohľadom na extrémne prevádzkové podmienky, jedná sa o ploché vákuové kolektory typu TS 400. Tieto sú súčasťou fasády objektu. Rozdelené sú do piatich radov po 10 kusov. Kolektormi sa jednak priamo ohrieva TÚV a jednak sa nízkopotenciálnym teplom ohrieva voda v zásobníku s objemom cca 100 m3. Následne je toto nízkopotenciálne teplo transformované na potrebnú teplotnú úroveň zabudovaným tepelným čerpadlom systémom voda – voda.
Ideálne podmienky
Vysokohorské podmienky vytvárajú mimoriadne dobré podmienky pre prácu kolektorov. Už od samého začiatku sa predpokladalo exaktné a dlhodobé meranie všetkých parametrov. Týmito meraniami boli potvrdené niektoré všeobecne známe solárne postuláty. Vysokohorské prostredie spolu s extrémnou priezračnosťou ovzdušia zabezpečujú mimoriadne vysoký výkon kolektorov. Napríklad vo februári sa intenzita dopadajúceho žiarenia približovala k úrovni solárnej konštanty (cca 1300 W/m2). Okrem vysokej čistoty ovzdušia výrazný vklad pre túto intenzitu má aj odraz slnečného žiarenia od snehu a ľadovcov v okolitom prostredí.
